Ako začala moja cesta k foteniu detí práve v škôlkach a školách?

Ako inak, ako prostredníctvom tých mojich vlastných...

Potom, ako moja dcéra nastúpila do škôlky a nejaký ten rôčik tam postupne spoznávala nových kamarátov a pani učiteľky, spoznávali postupne aj mňa.

Sem-tam som deťom odfotila mikulášsku besiedku, karneval, alebo čokoľvek, čo sa v škôlke dialo.

Následne ma oslovili rodičia z občianského združenia, či by som odfotila všetky deti na konci školského roka.

V škôlke sa zvyklo fotiť každé dieťa samostatne a z jednotlivých portrétov sa pre každú triedu skladalo tablo. 

Detí bolo približne 150 a ja som si na to prvý rok vôbec netrúfla.

Ale nedali sa...boli neodbytní a skúsili to na mňa aj ďalší rok......tak ma teda zlomili.

Prvýkrát som deti fotila, keď bola dcéra už predškoláčka.

"To som si teda ušila na seba riadnu búdu", pomyslela som si. Keď sa fotky nebudú páčiť, čo potom?

Ale už som súhlasila, tak príprava na fotenie musela začať.

A ako to dopadlo?

Keďže som nemala absolútne žiadnu skúsenosť s fotením toľkých detí a nevedela som si vyrátať potrebný čas, za aký ich stihnem odfotiť, fotenie sme naplánovali na jeden deň.

Za jeden deň, lepšie povedané za jedno doobedie, som mala nafotiť 150 detí - samostatné fotenie - každému dva rôzne zábery - niektoré deti sa chceli fotiť aj so súrodencom - z toho jedna trieda bola s deťmi so špeciálno-pedagogickými výchovnými potrebami...

Nebolo to jednoduché, bolo to priam neskutočné 😀

V škôlke sa fotí len doobeda, potom sa idú deti naobedovať a ukladajú sa na poobedný spánok.

Ja som v ten deň fotila do 16:00 a aj to predškoláci myslím, že ani nespali kvôli mne. Samozrejme sa tomu tešili, len pani učiteľky veľmi nie 😉

Batéria na fotoaparáte sa mi pri fotení asi predposlednej triedy vybila. Našťastie som si so sebou vzala nabíjačku - do dnes neviem, prečo som ju mala, lebo ju nikdy so sebou neberiem - ale mala som ju a keď som čakala na príchod poslednej triedy, tak som batériu asi 15 minút nabíjala. Naozaj nechápem, ako mi vydržala až do konca fotenia. 😀

Keďže to bolo moje prvé škôlkarské fotenie a v tom roku som inú škôlku v pláne fotiť nemala - bola som dokonca ešte na materskej dovolenke so synom, asi sa mi zdalo, že mám strašne veľa času.  A tak som si okrem fotiek, vymyslela ešte pre deti dotazníky - päť jednoduchých otázok, na ktoré mi odpovedali. Teda aspoň mne sa zdali jednoduché...;-)

Všetkých 150 detí som potom asi 2 mesiace chodila spovedať. Bolo to veľmi zaujímavé, robiť takéto interview s deťmi ledva trojročnými, ktorým som často nerozumela, čo mi odpovedajú. Vtedy našťastie vždy pomohla milá pani učiteľka a "prekladala" mi. 

Dozvedela som sa veľa nových rozprávok, o ktorých som dovtedy ani netušila...

A utvrdila som sa v tom, že niekto vie už pomaly od narodenia, čo chce robiť v dospelosti – teda minimálne sa tak niektoré deti tvárili. Veď ja si to o pár rokov overím. 😉

Pýtate sa, na čo mi boli odpovede na otázky? A čo som sa ich vlastne pýtala? 

Tu je výsledná fotografia, ktorá vznikla po mojom úplne prvom škôlkarskom fotografovaní: